Graffiti sa do Bratislavy, ako do hlavného mesta Slovenskej republiky dostali pomerne neskoro - začiatkom roku 1995 zo susednej Českej republiky, ktorá sa stala na dlhší čas vzorom (čo sa štýlov týka). Po meste sa začali objavovať prvé tagy a prvé farebné maľby pod mostom Lafranconi. Jeden z prvých pieces namaľoval Slimer už v roku 1994, ale za ozajstného otca bratislavských graffiti je považovaný Scott. Za niekoľko rokov urobili graffiti u nás veľký krok dopredu. Najlepší writeri majú už svoje vlastné osobité štýly, ktoré sa snažia ďalej rozvíjať. Graffiti je jeden z elementov hip-hopovej kultúry, ale v čase
boomu (1996) sa v Bratislave graffiti a hip-hop nespájali, nakoľko tu ani jeden z jeho elementov nebol silnejšie rozvinutý. Neskôr sa už graffiti začali viac spájať s hip-hopom a tak sa samozrejme aj väčšina ľudí pridávala k tomuto štýlu. Späť ku graffiti. Za vrchol bratislavskej vlakovej scény je považovaný rok
2000, kedy jazdilo najviac pomaľovaných vagónov, čo malo za následok, že sa v depách častokrát muselo maľovať na už pomaľované vagóny.
Rok 2004 bol poznačený značnou medializáciou graffiti. Média a zástupcovia výkonnej moci sa snažili prezentovať tento umelecký smer v negatívnom svetle a tým prezentovať nutnosť zákona, ktorý graffiti zaraďuje medzi trestné činy s možnosťou väzby. Postihy za graffiti niesú vo svete ničím novým, zákony proti vandalizmu, ale i špecializované policajné antigraffiti jednotky tzv. Vandal Squads, fungujú už celé roky. Slovenskí writeri podobnú skutočnosť v domácich podmienkach predpovedali už dávno.
Na jednej strane úrady hlásajú potrebu konsenzu a nastolenia dialógu medzi samosprávou a writermi, avšak realita je častokrát úplne odlišná. Zástupcovia mesta nerobia v tomto smere vôbec nič, dokonca sa zdá akokeby ani nemali záujem niečo riešiť. Jedinou formou komunikácie z ich strany sú dookola sa opakujúce argumenty typu "Mesto muselo vyčleniť na vyčistenie budovy...". Ďaľšou formou "diskusie" zo strany úradov sú represívne opatrenia proti tomuto živému výtvarnému prejavu. tie však ich problémy absolútne neriešia, keďže potlačiť, či zastaviť graffiti je v absolútnej miere prakticky nemožné. Logický následok represií je teda ešte radikálnejší prístup už tak dosť radikálnych jedincov.
Graffiti je v prvom rade o ľuďoch, ktorí su individualitami, teda aj celý tento smer je absolútne individuálnou záležitosťou. Podobne ako v reálnom živote i tu každý zodpovedá v prvom rade hlavne sám za seba, tým pádom si musí tiež každý sám rozmyslieť kde sú pomyselné hranice kam až je možné s graffiti zájsť. Pomaly, po rokoch, začína aj na Slovensku kultúrna a umelecká obec rešpektovať graffiti ako renomovaný výtvarný prejav. Rovnako tento vývoj sa dal ľahko predpovedať. Dnes, po čase a nutnom vývoji už tvorba domácich writerov nepostráda kvalitu a originalitu potrebnú pre prezentáciu v galériách.
Po rokoch sa Slovenské graffiti vyvynulo do skutočne obrovských rozmerov, ktoré sú "obyčajným" ľudom nepochopiteľné a na kilometre vzdialené. Tento novodobý umelecký smer pritiahol množstvo mladých ľudí a tým rozvynul svoje krídla do najrôznejších smerov. Tiež si dokázali za krátky čas svojej existencie získať uznanie vo svete, čoho dôkazom sú čoraz pravidelnnejšie návštevy writerov zo zahraničia. Taktiež mnohí slovenskí writeri cestujú po svete. Týmto svojským spôsobom reprezentujú seba, ale i našu krajinu a tým zbavujú cudzincov predsudkov a skreslených, mylných informácií o Slovensku z čias socializmu...